ČLÁNKY

Keď sa Elena rozhodovala pre voľbu vysokej školy, štúdium čínštiny nepatrilo medzi jej priority. Cudzie reči sa však učila ľahko a rodinná rada sa zhodla na tom, že ázijské jazyky budú určite veľmi skoro v kurze. Zhodou okolností sinologické oddelenie Katedry východoázijských štúdií Univerzity Komenského v Bratislave práve prijímalo nových študentov, tak sa na to dala aj s kamarátkou.

Po získaní bakalárskeho diplomu odišla na ročný študijný pobyt do Číny a následne sa prihlásila na magisterské štúdium na Ľudovej univerzite Renmin v Pekingu. V obrovskom objekte, kde sa vzdeláva vyše dvadsaťštyritisíc študentov, je v súčasnosti jedinou Slovenkou. Svoju voľbu neľutuje. Peking by sa na nejaký čas mohol stať jej domovom aj po získaní titulu.

Slováci patria k VIP

Univerzity sú tvorené kampusovým štýlom a v Renmin nájdete všetko, čo na život potrebujete. Veľké športoviská, plaváreň, niekoľko knižníc, dve desiatky jedální, posluchárne vybavené klimatizáciou, wifi sieť, rozsiahle parky, kvalitné technické vybavenie. V škole je zhruba dvetisíc zahraničných študentov asi z osemdesiatich krajín, ktorí majú v porovnaní s domácimi nesporné výhody.

„V izbách bývame sami alebo po dvoch, Číňanov býva šesť až osem, spia na poschodových posteliach a k dispozícii majú len jeden stôl a jednu skrinku. Študentskou kartou si dokonca musia platiť aj za vodu z vodovodu. My máme okrem stravy a internetu všetko zadarmo.“

K tomu dostáva Elena štipendium, ktoré však sotva stačí na základné potreby, a tak si v meste našla prácu. Učí angličtinu, ktorá teraz zaznamenáva nebývalý boom. Všetci sa snažia v tomto jazyku zdokonaliť a dúfajú, že sa im vďaka tomu podarí vycestovať za štúdiom či zamestnaním do zahraničia. „Učiteľ jazyka si tu môže zarobiť aj osemsto eur, zatiaľ čo napríklad vo fabrike asi len stodvadsať,“ dodáva.

Pohodlie internátu: Domáci sa z neho veľmi tešiť nemôžu. Na izbách ich je šesť až osem.
Foto: Elena Onačilová

Pod tlakom

Študentský život v Číne je iný ako u nás. Na mládež totiž vyvíjajú silný tlak a od výsledkov závisí celá ich budúcnosť. Hrozia sa záverečného testu, ktorý môže ovplyvniť ich pozíciu v zamestnaní. Preto sa snažia oveľa viac. „Po škole odchádzajú do knižnice a ďalej sa vzdelávajú,“ opisuje nám Elena. „Dokonca si ani nehľadajú prácu, aby si zvýšili rozpočet. Žijú len pre učenie a to, čo dostanú, im stačí. Sú omnoho skromnejší ako my a hlavne vedia, že bez dobrých výsledkov sa neskôr nikam nedostanú.“

Aj preto sa tu nevytvárajú silnejšie priateľské väzby. Všetci sú síce veľmi milí, ochotní pomôcť, ale neustále zaneprázdnení. „A hlavne, ak sa už rozhodnú baviť, tak inak ako my. Buď idú do karaoke baru, pretože spievajú radi, alebo na spoločnú večeru k horúcemu kotlíku. Diskotéky, bary či kluby ich nebavia a ak tam aj prídu, tak len preto, aby stretli cudzincov. A alkohol? Stačí im, keď si hrknú panáka a je po pití.“

Starší ľudia zase trávia voľný čas udržiavaním fyzickej kondície a očistou ducha. Na uliciach, v parkoch aj medzi panelákmi cvičia pri hudbe z kazeťákov taiči alebo čchi-kung. Každú dennú hodinu.

Tradície: Ľudia prichádzajú do lámaistických chrámov pomodliť sa a zapáliť vonné tyčinky.
Foto: Elena Onačilová

Propaganda neletí

Štátnym zriadením sa Číňania nezaťažujú. Nie je obvyklé hovoriť o politike. Dokonca ani medzi študentmi. V uliciach síce nájdete rôzne heslá na každom rohu ako u nás v čase socializmu, zameriavajú sa však skôr na vzťah ľudí k okoliu, smerujú obyvateľov k tomu, aby sa správali kultúrne k prostrediu, v ktorom žijú.

Stranu a vládu nerieši takmer nikto. Bavia sa hlavne o obyčajných veciach. O nákupoch, hudbe, jedle, o Amerike. Tú milujú. Čo je americké, to je dobré. A to zlé, akoby ich míňalo. „Negatívne správy o Číne sú blokované,“ vysvetľuje Elena. „Človek, čo tu žije, sa o nich ani nedozvie, hoci o nich hovorí celý okolitý svet.“

Tlačenica

Európan v Číne už nezažíva taký kultúrny šok ako pred nejakým desaťročím. Naopak, vývoj v krajine napreduje miestami až závratným tempom. „Keď som prišla do Pekingu prvýkrát v roku 2007, mali tu tri linky metra. Dnes ich je viac ako desať,“ hovorí študentka. „Cena lístka pritom vychádza v prepočte len na dvadsať centov. Jazda autobusom len štyri!“

V špičke treba byť však rýchly, mať široké lakte a pevné nervy. Ľudí je v metropole veľa, cestovanie trvá dlho a bežný Číňan v metre nepozná brata. „Vyslovene súťažia o to, kto si sadne,“ smeje sa Elena. „Keď sa otvoria dvere vlaku, nikoho netrápi, že ľudia potrebujú aj vystúpiť. Všetci sa nahrnú dnu a šprintujú k sedačkám. Neraz sa mi stalo, že som už takmer sedela, keď sa nejaký Číňan podo mňa vsunul. Nie je obvyklé ani to, že by niekto uvoľňoval miesto starším ľuďom. V autobusoch a trolejbusoch je to ešte horšie. Niekedy sa do nich nedá dostať a tváre nalepené na skle dverí sú pravidlo. Dopravná špička je skrátka jedna veľká katastrofa. Kam sa nepretlačíš, tam sa nedostaneš.“

Ani využiť auto nie je podľa Eleny výhra. Ak máte vodičský preukaz, oprávnenie jazdiť síce získate po absolvovaní teórie v angličtine len za päť eur, ona ani jej priatelia zo zahraničia by si však do mestskej premávky netrúfli. „Tam sa nejazdí podľa predpisov. Na ceste s troma pruhmi sú bežne štyri rady áut, jazdia krížom-krážom, prednosť má ten, kto trúbi hlasnejšie.“ Napriek tomu veľa nehôd nemajú. Hlavne vďaka nemožnosti zatlačiť na plynový pedál. Obyčajne sa všetko končí škrabancami, prehnutými plechmi, možno pár nadávkami.

Smog, pľuvance, žobráci

Šialené tempo rozvoja sa podpisuje na životnom prostredí a ovzdušie v Pekingu je mimoriadne znečistené. „Stretávam čoraz viac ľudí s rúškom na tvári,“ hovorí Elena. „Aj ja ho používam, ale neviem, či to je na niečo dobré. Nedávno som sa vyše mesiaca nevedela doliečiť z chrípky. No a vďaka veľkej prašnosti mám vonku neustály nepríjemný pocit špinavých rúk.“

Život v uliciach núka aj ďalšie negatívne obrazy. Napríklad stále pľujúcich ľudí. Či sú to muži, alebo ženy. Opäť to pravdepodobne vyplýva zo zanesených pľúc obyvateľov a ich presvedčenia, že takto sa aspoň čiastočne prečisťujú. Špeciálne misky na pľuvance museli dokonca umiestniť aj vo vlakoch.

Čo našinca zarazí, sú určite batoľatá s rozpáranými nohavicami a holými zadkami. Aby im rodičia umožnili vykonať potrebu hneď, ako sa im zachce. Na ulici či v parku, všetko jedno. Nepoteší ani pohľad na množstvo žobrákov. Tých je v čínskych mestách i v Pekingu veľmi veľa. Niektorí okoloidúcich priamo obťažujú, iní hrajú na hudobných nástrojoch alebo ukazujú svoje telesné postihnutie. „Podľa mňa si však veľa nezarobia,“ dozvedáme sa. „Málokedy som videla, že by im niekto niečo hodil.“

Šialené ceny

Naša študentka si spočiatku nakupovanie v Pekingu vychutnávala. „Bavilo ma zjednávať ceny, bolo to pre mňa nové,“ spomína. „Dnes ma to skôr unavuje. Všade sa treba predierať, presuny trvajú nepríjemne dlho, ceny tovarov už viem odhadnúť a to divadielko okolo nich si rada ušetrím.“

Turisti sú pre domácich predovšetkým o peniazoch. Ako nakoniec v každej krajine. Číňania však dokážu vystreliť ceny až do nebotyčných výšav. Problém je, že mnohí obchodníci si zvykli, že cudzinci im zaplatia, čo pýtajú, a vedia sa uraziť, ak ich hru prekuknete. Pozor si treba dávať aj v reštauráciách. Občas sa stane, že popri jedálnych lístkoch v čínštine vám ponúknu aj anglické. Ibaže v tých zrozumiteľnejších sú ceny aj dvojnásobné.

Hoci sa traduje, že pes je takmer čínska lahôdka, nie je to pravda. „Jedia ich, ale je to skôr výnimka než pravidlo,“ tvrdí Elena. „Keď som sa na to pýtala mojich spolužiakov, väčšinou popreli, že by psov vôbec niekedy konzumovali.“ Rovnako je to napríklad s hadmi, so škorpiónmi, s kobylkami či inou háveďou. Konzumujú ich vraj hlavne turisti. Číňania preferujú ryžu, mäso s omáčkou a veľa zeleniny.

„Ich kuchyňa mi chutí čoraz menej,“ pokračuje. „Vadí mi, že všetko vrátane zeleniny pripravujú na oleji. Keď si k tomu pridám enormné množstvá, ktoré dokážu skonzumovať, nechápem, ako je možné, že sú zväčša štíhli. Dnes už však nie je problém nájsť zariadenia s európskou stravou. I keď sú drahšie.“

Údené kačice: Predaj mäsa na trhovisku či v uliciach nie je zvlášť lákavý, ale bežný.
Foto: Elena Onačilová

Iný svet

V Pekingu je minimálna kriminalita. Elena tvrdí, že ju nikdy nikto neohrozoval a cíti sa bezpečnejšie ako na Slovensku. „O trestnej činnosti sa hovorí skôr v súvislosti s podvodmi. Na ulici sa však niet čoho báť. Tunajší ľudia sú veľmi dobrosrdeční.“

Drvivá väčšina Číňanov netuší, kde leží Slovensko. Aj Československo im už hovorí málo. Život v Európe či Amerike pokladajú za jednoduchší a bohatší. No mnohí by vraj nemenili. Boja sa, že by si na inú kultúru nezvykli. Vďaka ich skromnosti si vystačia s tým, čo majú. Na dovolenku alebo auto síce šetria dlhšie, ale, ako tvrdí Elena, výsledkom je, že áut tam majú viac a vyzerajú lepšie.

„Pravda je, že to, čo sa napríklad tvári ako bavorák, bavorák vôbec nemusí byť,“ usmieva sa. „Oni radi kopírujú všetko, čo sa dá, a potom to predávajú lacnejšie.“

Zdroj: http://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/slovenka-z-krajiny-draka-cine-neleti-propaganda-ani-pecene-psy.html